Je utorok ráno a zvoní mi telefón. V hlave mi prebehne myšlienka "kto ma zase otravuje", navyše sa mi objavuje ikona so skrytým číslom a tak chvíľku premýšľam či to vôbec vziať. Nakoniec stlačím zelený gombík so slovami "požičovňa vzducholodí"... na druhej strane je môj priateľ Štefan, ktorý mi dáva jednoduchú informáciu: "zajtra odlietaš o 10.50 z Berlína na Malorku, nič nerieš, máš všetko nachystané. Teším sa a čakám na vás!" Odpovedám na to jediné čo ma napadá: "úsmevy dojatia nahrané v objatí....sám by som to neviem lepšie :)....." (úryvok zo songu Utajený svetadiel od Žentour... táto skladba a vlastne aj klip presne vystihujú moju náladu).
Hlavou sa mi naháňajú rôzne veci, ale som asi aj rád... síce neviem čo ma čaká, ako sa budem cítiť, ale na to mám ešte celých 24 hodín. Aj keď za sebou mám rad viac ako perných dní a nocí ktorý by som nikomu neprial, je potrebné sa opäť nadýchnuť a ťahať svoju káru ďalej. Nechcem byť žiadna posera a uzavrieť sa len do sveta ponurých myšlienok a smutných spomienok. Aj napriek tomu, že je to v prvých dňoch dosť ťažký.
Eliška pre mňa bola všetko, jednoducho povedané krásny človek a jej strata ma zasiahla viac ako by som kedy sám pomyslel. Keby tu bola, povedala by: "choď tam, kde sa dokážeš vzchopiť". Prečo vám to vlastne píšem? Pretože až budú „zlý jazykové“ tvrdiť, že hneď ako pochoval svoju ženu odišiel si užívať na Malorku, tak nech poznajú aj pohľad z druhej strany brehu.
Niekoľko posledných dní som bol na práškoch, aby som bol schopný cez deň všetko zvládať a zariadiť. Proste som "začal brať drogy, aby som svoju situáciu ustál"....lenže tie "vitamíny" čoskoro došli a tak som posledné dva dni zistil, že bez nich nielen nezaspím, ale zostanem tak priamo v epicentre reality. Hlava stále dookola šrotuje miliardy myšlienok a nejde vypnúť... prestala fungovať aj moja hláška "žiadny mozog, žiadna bolesť", nefunguje ani pivo a nefunguje ani niekoľko pív... zdá sa že nezaberie žiadne anestetikum.
Na Malorku sa dostávam v dosť v zúboženom stave, kedy sa podpisuje 48 hodín prakticky bez spánku, komplikácie a hodinovej zásek v zápche na nemeckej diaľnici cestou na letisko, ďalej problém s odbavením na poslednú chvíľu a že mi nechcú vziať do lietadla bicykel je len maličkosť. Nakoniec ma zachraňuje môj kolega z práce a kamarát Honza Linhart. So svojou bravúrnou angličtinou a úsmevom na perách sa dohovára s nemeckými „Gertrodami“ pri odbavení. Platím teda znovu za bicykel ako nadmernú batožinu ďalších 120eur a hneď mizne problém prijať Cipollini na palubu.
Po dvoch a niečo hodinách vyliezam z lietadla. Z turbulencií po vreckách, na rampe si hvízda prach :)... sadám na autobus a idem na hotel, vonku je zamračené a všade nad morom je čierno. Okamžite si spomeniem na Belmondovu hlášku z filmu "len príď tie oceáne temný ako duša má, z vĺn mojich teskných, sten dých a zúfalosť moju dobre pozná". Cestou pozerám veľké kaluže, vraj tu prší už niekoľko dní v kuse. Po 20 minútach, keď leziem z autobusu, začína opäť ľahnúť ako z kanvy a posledných 200 metrov na hotel je akoby som plával v bazéne.
Na hoteli s poetickým názvom Santa Cristina ma čaká iba recepčná. Snažím sa o vtip a hovorím mu „my name aj s Cuba Libre“. Pozerá ako "rúrka" a posiela ma na bar :) … uvádzam mu teda na druhýkrát svoje meno a pre istotu pridávam passport, aby vedel ako sa vážne volám. Podľa toho hľadá chvíľku rezerváciu a následne odo mňa žiada číslo mojej kreditnej karty. Platobnú kartu som ale nikdy nemal, čo nechápe a vracia mi tak svojim arogantným pohľadom predošlý vtip. Po chvíľke premýšľania hovorí, že môžem zaplatiť aj v hotovosti. Pretože neviem žiadnu reč a vlastne neovládam správne ani svoj materinský jazyk rumunčinu oznamujem mu len nemecky "ich bin elefant" a ako ďalší krok mu ukazujem prázdne vrecká v štýle dvoch uší... zostáva už len vytiahnuť chobot :) hovorím si v duchu...
Môj ďalší vtip je opäť bez aplauzu. Volám teda Štefanovi, kde sa fláka, aby za mňa vyriešil túto prekérnu situáciu. Následne zisťujem podrobnosti ohľadom mojej rezervácie a keď nahlásim ako platiteľ jeho, okamžite dostávam svoju cimru. Konečne posteľ a pokoj, na prahu upadnú batožinu na zem a ja hneď ľahnúť v džínsoch do postele. Po pár minútach rovnako nezaspávam, je to v kapuste hovorím si. Odbíja piata popoludňajšia a ja hoci unavený na smrť, nedokážem zabrať. Záchrana prichádza čoskoro a tlkot na dvere signalizuje, že ma niekto chce. Otváram a pozerám na Štefana, ktorý ma preberie slovami: „rob, ideme na večeru!“
Dole v lokále je už niekoľko desiatok nenažraných dôchodcov, ktorí sa sami medzi sebou „laktujú ako v balíku“ pri nakladaní všemožných pochutín do svojich korýtok. Pri jednom zo stolov na mňa našťastie čaká česká ekipa, Martin, Robert a môj priateľ Štefan. Tí budú pre ďalšie dni mojimi parťákmi! Po večeri dávame niekoľko pív a ja okolo jedenástej s dvoma práškami na spanie a všadeprítomným pocitom, že som bez Elišky až do konca svojho života, odchádzam výťahom do svojich súkromných komnát.
Končím rovnako ako na začiatku songom Utajený svetadiel... "pár vlastných názorov čo trochu naráža si predsa nenechám vziať!"
Dobrú noc! Sloboďák
