Vládcovia Orlických hôr sú... Kolokrámnici!

Len, čo som sa spamätal zo zlého sna menom Lidice, bolo na čase zbierať tréningové plány na ďalšie dni. Na rade bol totiž druhý diel maratónskej série časopisu 53x11, Rampušák. Navyše vzhľadom na to, že posledný júnový týždeň bude Slavkov pri Brne čakať na adeptov majstrovského titulu, musel som už vytiahnuť päty z Kolínskej roviny a tréningy pretiahnuť do najbližších kopcov. Je to prvýkrát od marca, kedy naťahujem tréning cez tri hodiny a rovno na šesť. Odštartované. Prvých 50 km v pokoji s Vesim na špOdštartovaní. Prvých 50 km v pokoji s Vesim na špici. Čakám, ako sa táto úprava trénovania prejaví, sviežim dojmom tiež práve neoplývam, takže si musím ešte pred štartom priznať, že Rampušák bude pre mňa len súčasť prípravy. Navyše tento maratón ešte nemám v zozname absolvovaných, netuším tak vôbec čo ma čaká. Hneď po štarte to ale spoznávam veľmi dobre. Prvé stúpanie od nultého kilometra a nohy stuhnuté, ako by som mal v topánkach olovo. Všetky tohtoročné preteky som absolvoval veľmi nedotrénovaný a teraz zrazu idem pretrénovaný. Keď tak kilometre ubiehajú, nestačím sa čudovať, ako neustále stúpame a zase schádzame. V každom kopci trpím, a pokiaľ sa niektoré preteky počítajú na kopce, tento by sa dal počítať na roviny. Stačí, keď na čele niekto nastúpi a skoro odpadám, ako by nestačilo, že už od prvého stúpania sa vedúca skupina rozpadá na torzo statočných a ja celý čas premýšľam nad tým, ako sa mi ide a ako z pretekov vyjdem. Krásna krajina Orlických hôr. Členitý terén, to ma baví. V najdlhšom stúpaní prichádza odpoveď nečakane skoro. Idem si tempo tak akurát, keď si takto v najprudšom mieste nastúpi celá tridsaťčlenná skupina. Moja pozícia sa mení ako teleportom z čela na chvost. Mýlil som sa, keď som si myslel, že budem schopný zrýchliť. Kamenné nohy a jediné čo môžem, je rýchlo sa spamätať a držať si tempo. Nakoniec sa celkom chytám, aj keď ešte v nasledujúcom stúpaní cítim následky tohto zrýchlenia. Aj tak stačím pokoriť pár odpadlíkov a púšťam sa do zjazdu. Lenže zrazu vidím niekoho ležať uprostred cesty, spomaľujem a pozerám, že tu jedného pretekára zrejme rozhodila vlna na ceste, alebo snáď silný vietor, neviem. Každopádne sa našťastie dvíha a okrem dresu, ktorý vyzerá, ako by sa do neho pustil medveď, sa tvári v poriadku. Dávam maximum síl do následného stíhania skupiny a prekvapivo dokážem brať z rezerv ... kde sa vzali netuším, pretože som si myslel, že doteraz som išiel hranu. Onedlho dochádzam grupu, kde sa môžem chvíľu zviezť. Ďalšie stúpanie sa mi idú lepšie, v zjazde mám ale (bohužiaľ) navrch a skupinka mi mizne za chrbtom. Našťastie je druhá polovica po vetre, takže sám nie som v nevýhode. Skoro už čakám, kedy mi dôjdu sily, ale stále môžem ísť "doraz", čo je dobrá správa. A ako sa blížim k cieľu, päť kilometrov pred ním vidím v diaľke nejakú skupinku a hovorím si, či napríklad nie sú z dlhej trate, tak sa ešte hecnem av cieľovom stúpaní idem cez ne. Lenže presne ako som čakal – všetci do jedného mali biele číslo, značiace účasť na krátkej trase. No, ako tréning dobrý, by som hodnotil svoju účasť. Toto už ma nebaví... O to väčšiu radosť mám, keď za cieľovou bránou dostávam správu, že náš veliteľ sa tu so zvyškom čelnej skupiny pohral ako mačka s myšou a dokázal svoju prevahu v samostatnom prejazde finišom. Som rád, že sa aj ja môžem počítať do tohto tímu „lebkúnov“ :) Vďaka, Vesi   A ako to videl Sloboďák? Viem, chcelo by to trochu viac pozitívneho pohľadu na vec. V poslednom čase určite máte z našich reportov pocit, že sa tak trochu trápime. Myslím, podľa hlášok typu "visím za rezancu, čakám, kedy mi sekne, alebo ešte meter a urvú ma" :), ale je to naozaj tak. Sme pravdohovorní cyklisti. A ako sezóna ubieha, je ťažké zapojiť okrem svalových vlákien aj tie mozgové :), a pozrieť sa na celú vec s nadsádzkou. No, a teraz k závodu. Na Šerlichu toho mám plné zuby... Napriek snahe, sa od jari čo najlepšie pripraviť na Majstrovstvá republiky, sa mi nedarí byť v očakávanej kondícii. Preto sa snažím počas prvých kilometrov šetriť silami. Nezostáva mi totiž veľa času pred mojou obľúbenou disciplínou, ktorou je majstrovská časovka, ktorá sa koná už vo štvrtok. Nemôžem tak veľmi plytvať silami, hovorím si a opakujem si to takmer celú dobu závodu. Púšťam sa do stíhacej jazdy utečencov. Vedúca skupina našťastie veľmi nejde, až tak na 70 kilák je nás okolo 30 ľudí na čele. Všetko sa mení až na Šerlich. Idem si od spodu stúpania svoje tempo. Nejde sa mi stále veľmi dobre, neotáčam sa a čakám, čo sa bude diať. Asi tak kilák pred vrcholom, sa začína pretekať. Nestačím však tempu najlepších a strácam na vrchole tak 20 sekúnd na Tomáša Čera a Davida Blažeja. Po niekoľkých kilometroch, sa skupina následne schádza v 13 člennú skupinu. Vyzerá to tu, ako súboj "Concept Storov" :). Ostrava verzus Olomouc, oba "shopy" tu majú po 2-3 pretekároch. Ďalej je tu Petr Zahrádka z Lawi teamu, Tomáš Čer, Martin Kouřil a ja z Kolokrámu (vlastne tiež z ďalšieho „Conceptu“) a nesmiem zabudnúť na veľmi aktívne „Kmentové deti“ :), Hradila a Matulu z KCK. Dúfam, že som na nikoho z Vás nezabudol, prípadne sa ospravedlňujem. Mal som po väčšinu závodu vlčiu hmlu :). Vesi na tom nie je veľmi dobre, na Šerlichu stráca niekoľko minút... Pretekať sa znovu začína až na 120tom kilometri. Ako som už spomínal, idem stále v pokoji a snažím sa veľmi neplytvať silami, ktorých veľa nie je. Odpočítavam kilometre a stále sa pýtam Martina na ďalší profil trate. Rampušáka som nešiel niekoľko rokov, a tak neviem, čo ma ešte čaká. V predposlednom kopci, mám opäť problém chytať nástupy Davida Blažeja. Keby mi Martin nepovedal, že to je posledný kopec (čo nebol), asi by som sa na to vykašal a zvoľnil. V následnom rozbitom zjazde má niekoľko ľudí defekt. Z kopca sa púšťam odvážne a verím svojim LW kolesám, že ma podrží. Nenechávam nič na náhodu, galusky Continental mám plné mlieka od Tufo. Robia mi tak, ako vždy dobrú službu. Neprišiel som sem predsa na motýle, ale pretekať :). Všetko opäť pohromade. Na čele 13 pretekárov ... Tachometer ukazuje 30 kilometrov do cieľa as presvedčením, že ma už nečaká ďalší kopec, začínam ísť svoje maximum. Po pár kilometroch však zisťujem, že strmo naklonená rovina proti mne, je úplne niečo iné. Opäť začína úradovať David a nerobí mi to vôbec dobre. Idem na druhom fľaku za ním, hekám ako stará Blažková a vôbec neviem, čo sa deje za mnou. Asi po kilometri prudkého stúpania, sa cesta mierne zrovná a začína tak krásne stúpanie po peknej ceste plnej serpentín. To je niečo pre mňa, radím veľkú placku, a nakoniec útočím sám. Idem posledné kilometre na doraz, ako zmyslov zbavený. Je mi jedno, čo sa deje za mnou. Nakoniec prichádzam na to, ako spustiť svoje krídla. Už som myslel, že na novej edícii dresov od pána Sýkoru to nefunguje, omyl, ide to :)! Nestriedam a na kopci mám v háku už len dvoch súperov. Vrchol posledného stúpania, už v troch. Pretekári vľavo, sú z krátkej trasy ... Posledné kilometre sa snažím chlapcov vyhecovať, ideme ako o život a je tak jasné, že sa rozhodne v cieľovom brdku. Niekoľkokrát spomínaný David Blažej, je výborný vrchár. Do špurtu mám však väčší strach z Martina Zeithammera. Neviem, čo od neho môžem čakať. Pre mňa osobne zatiaľ neznámy borec, ktorý ma však svojim výkonom prekvapil už na Mamutovi. A ako to celé dopadlo? Vojnu "Concept Storov" vyhral tretí v rade, najmladší člen Kolokrám. Nakoniec som tak utrpel víťazstvo, ťažko to inak popísať. V sobotu som rozhodne nebol najsilnejší. Na druhú stranu, som išiel ako tichošliapok a šetril sily na záver, čo sa mi vyplatilo. Treba podoknúť, že aj šťastie stálo po dlhej dobe na mojej strane. Tento maratón mi doteraz chýbal do zbierky. Ďakujem Ti, Rampušák! Po dlhej dobe zdvíham ruky nad hlavu...

Ale asi tak na pikovteřinu... Stúpanie je tak prudké, že skoro padám z bicykla.

Nevyhnutné gratulácie od usporiadateľov. Veľmi pekne Vám ďakujem chlapcovi za perfektne zaistené preteky. A nakoniec rozhovor, kecať, to mi vždy šlo.