Deň 7. Drahí priatelia, dnešného rána sa v ďalekom Španielsku na ťaženie sformoval mohutný pluk plný výborných vojakov všetkých hodností. Bola to predlhá, päť a pol hodiny trvajúca bitka uprostred hôr, v ktorej zostalo miesto aj na guráž. Som pomerne ťažko ranený do oboch lýtok, kolien, stehien, riti aj chrbta a napriek tomu to bol vynikajúci deň!
Keď sme sa strategicky presunuli pod hory, bola nálada v pluku skôr príjemná, až rozverná. Raz aj Veliteľ v dobrom rozmare zvolal, nech ho odfotím s akýmsi Beenitchom. Čo som obratom urobil.
Ale veľmi skoro sa stala zvláštna vec. Raňajky mi z neznámych dôvodov začali presakovať zo žalúdka do krku a odtiaľto do úst, čo bolo krajne nepríjemné. V polovici tejto divokej a neprehľadnej situácie, keď sme medzi serpentínami na obe strany videl len páliacich vojakov a nedokázal sa zorientovať, kto je priateľom a kto nie, sa ma ujala na chvíľu Katarína. Ale onedlho jej píplo čosi na riadidlách, čo jej spustilo akýsi skrat v mozgu, zamrmlala niečo o intervale a odišla. Môj dohľad sa skracoval s vyčerpaním.
Na konci zostalo len tlejúce pole. Elitná jednotka Lebek roztrúsená po bojovom poli. Situácia na draka. Všetci preč, ja ranený uprostred cudzej krajiny. A tu sa z dymu zjavila postava. Priateľ, charakter, vojak, ktorý sa jal ma zachrániť.
Onedlho sa zjavili ešte dva obrysy a Jednotka opatrovníkov s kurážou postaviť sa cestárskym démonom Urvatovi a Neodpadnúťovi pevne čelom sa rozrástla na troch! Už akýsi Churchill povedal, že úspech nie je definitívny, prehra fatálna, ale guráž vytrvať je to čo sa počíta.









