Prvé Peklo Severu – Okruhy pod Ihlou

Vytvorené

29. 4. 2016

PEKLO PRVÝ, okom Buráka ... Prvé Peklo Severu – Okruhy pod Ihlou Túto nedeľu sa u nás na severe konali prvé preteky seriálu horských bicyklov Peklo Severu, čo je akcia s naozaj dlhoročnou tradíciou. Pre náš tím boli tieto otváracie preteky aj prvou konfrontáciou výkonnosti medzi mnou, Láďou Karáskom a hlavne Liborom „Mazlíkom“ Bartůňkem, ktorý sa po rokoch pretekania na úzkych gumách vracia na horský bicykel. O kvalite a náročnosti trate svedčí fakt, že sa tu pred rokmi konali preteky Českého pohára v XC a vo svojej dobe bola považovaná za jednu z najnáročnejších. Bohužiaľ tie časy sú už nenávratne preč a momentálne sa jazdia na oveľa jednoduchšom variante, kedysi tak slávneho okruhu. Na druhú stranu, pre nás, športových turistov, sa tým pádom stala jazditeľnejšia. Tento rok sa na nás prišiel pozrieť aj jeden z najlepších bikerov sveta Kristián Hynek. Ten je síce super eso na maratónskych tratiach, napriek tomu nikto pred pretekmi nepochyboval, kto pôjde na prvú pozíciu a nás ostatných, odsunie do úlohy plazivých sekundantov. Ostatne mi išlo hlavne o interný kolokrámsky súboj s Láďou, ktorý sa mi však nakoniec nepodaril podľa predstáv. O tom ešte dám reč. Ak minulú nedeľu pršalo a čakali nás bahenné orgie, túto nedeľu pre istotu snežilo a bola zima ako sviňa. Pri rozbiehaní mi dokonca na nohách mrzla predštartová emulzia od Bíny, ktorú som dostal za úlohu testovať. Krém na chúlostivé partie bol našťastie mimo pôsobenia vetra a snehu, takže fungoval na jedničku. Pre istotu som sa rozhodol do seba kopnúť aj gél Enervit s kofeínom a Pre Sport s kofeínom, aby som v sebe trochu rozprúdil krv. Keď sa priblížil okamih štartu, počasie sa našťastie hodilo do pokoja a vysvitlo aj slnko, takže povolil aj ten starťák. Na lajne sa nás naštosovalo, čo páska zniesla, a po výstrele išli všetci na vec. To čo sa dialo sa dá popísať jedine slovami „mela hrozná“. Láďa vystrelil ako sputnik a „Kristus“ musel valiť mocné buľve, kto to ide pred ním. Pozeral totiž na lebku s krídlami a to veru jedného môže vydesiť. Je síce pravda, že sa veľmi dlho nekochal a už po tretine prvého kola bol v trape, ale aj tak Láďovi všetka česť. Zato ja som si na štarte trochu zdriemol a potom sa nechal pribrzdiť hromadnou zmotkou. Nakoniec som sa musel prehrýzať cez hromady chalanov, čo by normálne boli za mnou, ale aj sám navyše uvoľňovať cestu niekoľkým oneskorencom, čo chceli dohnať, čo prekaučovali. Lenže to boli mladíci z inej kategórie, tak som ich nechal letieť. Bicykel od kola som sa zlepšoval a posúval dopredu. Už v tom prvom som stretol parťáka Libora a následne nechal za sebou. V druhom kole som ho potom zazrel len pri trati. Ako mnoho iných ho zradil matroš, teda konkrétne defekt duše. Mazlík má teda ponaučenie do budúcnosti, že na MTB sa duša nevozí. Potom som predbehol aj niekoľko parťákov vetrošov, ktorí bývali obvykle na tejto trati o chlp lepší ako ja. Súčasne som za sebou udržal všetky ďalšie, čo by ma mohli ohroziť v konečnom účtovaní a mal vo finále dôvod na radosť. Dokonca som si myslel, že dochádzam svoj cieľ – Láďu. Pred očami červeno a dával do toho fakt všetko, z huby mi tiekli sliny, svaly sa napínali na prasknutie, všetky zmysly našponované. Pozdĺž trate bolo ľudí ako o púti a hnali ma vpred. Lenže, ako som tak bojoval s niekým, koho som ani nevidel, čas utekal a mne bolo jasné, že to zase nedopadne. Nevzdal som to a rval som sa ďalej, hlavne pre česť dresu, ktorý vozím. Pretože súboj s Láďou som zase prehral. Je mi ľúto, že som Vám nemohol napísať o mojom súboji s chlapcami z tímu Kolokrám. Jeden nedošiel a ten druhý mi odišiel. Nezostávalo mi než popriať víťazom, uspokojiť sa so cťou porazených a namazať nohy regeneračnou emulziou, ako inak ako od Bíny. Našťastie, mne tým pádom na druhý deň neboleli nohy a mohol som zase trénovať. Nakoniec ešte zdravím „Mazlíka“ s odkazom, že mu v Kolokráme radi pomôže s prerobením jeho kolies na bezdušákov. Pančto ako cestár možno ani nevie, ako na to. Vďaka za pozornosť a za týždeň sa zase ozvem. Burák PEKLO PODRUHÉ, okom Karasa ... Každý závod má svoj príbeh … Po niekoľkých mesačnej odmlke, krutej zime a výraznom tréningovom manku sa začína už aj u mňa prejavovať hlad po závodnom kolotoči a nekončiacom pálení stehien. Od začiatku mesiaca apríla ma to tak myšlienkami čoraz viac ťahalo na závodné trate, začal mi chýbať pocit vyplavujúceho sa endorfínu, keď stojíte na štarte. Tá nekončiaca bolesť nôh, keď sa váš bicykel odlepí od štartovej čiary. Skrátka mi nezostáva nič iné, len si priznať, že asi tiež patrím do tej skupiny „bláznov“, čo sa stali závislí od pravidelného huntovania vlastného tela. Po absolvovaní cyklokrosovej sezóny sa vetralo moje kolo, tak akurát na háku v kotolni našej libereckej Specialized predajne a ja som ho veľmi rád prehliadal a radšej venoval svoj voľný čas bielej stope, než vychádzkam do nechutného počasia. Pravdou je, že v marci sa moje nohy alias stĺpiky do betónu, začínali už preorientovávať na nekonečný kolotoč medzi pedálmi a rámom, ale nazývať to pravidelným tréningom by bolo snáď viac ako smiešne. Nezostávalo teda nič iné ako do toho skočiť rovno po hlave, keď nie je čas na dlhé sústredenia v teplých krajinách za spevu vtákov. Ďalšou pravdou a verejným priznaním je snáď aj fakt, že skutočný štart sezóny som si trochu neplánovane posunul a namiesto prvých pretekov českého pohára v Prahe, kde sa stal mojím najväčším súperom ranný budík a následným sklamaním materiálu v minulom týždni na pretekoch pivovaru Konrád, som do sezóny naozaj naskočil až pri prvých pretekoch Pekla Severu v Českej Kam. A štart to bol teda excelentný a vo veľkom štýle! Krásne jarné počasie s vonkajšou teplotou len ľahko presahujúce bod mrazu, prechádzajúce autá obalené snehovou pokrývkou a taška nabalená zimným oblečením a vedierkom hrejivky, tak sa asi najlepšie dajú vystihnúť nedeľné podmienky pre preteky. Po príchode do Českej Kamenice bolo moje závodné nadšenie tak trochu vo vedre a len ťažko som hľadal morálku na to vytiahnuť bicykel z auta. Pesimizmus a negatívna nálada však veľmi rýchlo opadli, asi len málo kde sa totiž stretnete s takou priateľskou atmosférou a takmer domácim prostredím. Nezostáva veľa času na dlhé rozhliadanie, rýchlo do kolokrámnickej kože, nabiť fľaše Enervitom a vyraziť sa poriadne rozdýchať, pozrieť terén, roztočiť nohy a hlavne... si nezabuchnúť kľúče v aute! Ja som taký b.... , že to nemá asi nikdy konca. Tepovka v sekunde na hranici maximálky a do toho stav zúfalstva. Čo teraz? Do štartu zostáva iba pár minút. Keď už som predsa tu, tak to jednoducho absolvujem a až potom budem riešiť, ako sa vlastne dostanem domov. Prebiehali mi hlavou hrozné myšlienky o rozbíjaní skla a podobne, ale radšej som to na chvíľu hodil za hlavu. Na štartovnej čiare sťahujú vrchné časti hadej kože a spoločne s ňou odovzdávam informáciu o mojom maléri aj Martine, ktorá pod úsmevom zbiera plány na to ako ma dopraviť domov. No máme to na sedem okruhov, tak snáď niečo vymyslí :-) . S heslom „hlavne dnes už nič nepodceniť“, si stúpam do prvého radu a plný odhodlania nastupujem hneď po štartovnom výstrele. Len ťažko sa dá asi hovoriť o tom, že mi v nohách zostalo ešte niečo z cyklokrosu, ale inak si asi sám neviem vysvetliť, kde sa vo mne vzalo toľko energie. Stúpanie po štarte absolvujem so všetkými súpermi za chrbtom s klapkami na ušiach i očiach nabieham do terénu. Až po absolvovaní technicky zábavnej časti okruhu, ktorá stále hore, dole sa pred dlhým stúpaním otáčam a za mnou nikto. Hlava mi nejako vypína moje motory a výrazne spomaľujem, preteky sú dlhé a toto som zrejme trochu prestrelil. Ešte viac si to uvedomujem, keď ma dochádza jeden z najlepších českých maratónskych profesionálnych pretekárov - Kristián Hynek, ktorý si pri predbiehaní radšej ešte trochu zrýchli, aby mal istotu, že odo mňa bude mať dnes pokoj. Ani na to nereagujem, nemá to naozaj cenu, výkonnostný rozdiel medzi nami je veľký asi ako priepasť Macocha :-) . V pokoji si putujem vo svojom tempe a čakám, čo so mnou urobia prvé pretekárske kilometre, rýchlo však zisťujem, že to začína bolieť av polovici pretekov už prechádzam menšou krízou, takže skupinka pretekárov okolo mňa celkom ľahko prechádza. No a čo teraz? Nohám už sa veľmi nechce, pľúca idú na maximum a celé telo upadá do mierneho kolapsu. Ako záchytné lano pre mňa boli technické problémy jedného z pretekárov zo skupinky predo mnou, a tak sa pokúšam akceptovať jeho tempo. Začiatok kopca, nástup, zákruta, zase zrýchlenie, no snáď si odpočnem aspoň v zjazde, v hlave mi ide tento nekonečný kolotoč a ja sa pokúšam na to nejako adaptovať. No a napodiv sa to celkom darí, krízu som preklenul a pri nájazde do posledného okruhu som rozhodnutý, že v tom nechám všetko. Nohy sa opäť rozbieham, ako keby som práve odštartoval, a posúvam sa dopredu. Nakoniec dochádzam s dobrým pocitom do cieľa, ani nie tak z prvého pódiového umiestnenia, ale predovšetkým z dobrého záveru, zrejme som to cez zimu úplne nezabudol :-) . Jeden závod pre mňa dnes už skončil a je čas vybojovať ten druhý s dobývaním do zamknutého auta? Snáď len v skratke, cesta na bicykli do Kamenického Šenova za výdatného sneženia, rýchle skúknutie dojazdu Lutychu, záchrana v podobe zapožičaného auta z kolokrámnickej centrály, cesta do Liberca pre náhradné kľúče a zase späť, nervíčky, či bude kľúč fungovať a opäť cesta domov, kde nasledovalo už odpadnutie poriadne zapamätal. Takže nasledujúci víkend na slovenskom pohári v Tepliciach, to snáď bude bez klíčkov a snáď ešte s lepšími výkonmi. Držte palce! Karas