Perieme sa, aj keď to bolí

Ahoj všetkým, v mojich posledných príspevkoch to vyzeralo, že naháňam voľný fľak v reprezentácii. Samá debna a úspechy sa len hrnuli. Po posledných pretekoch som sa zase postavil nohami pekne na zem. Nedá sa ani povedať, že by som zajazdil len „trochu“ horšie. Ja som totiž zajazdil strašne. Nič sa nedialo tak, ako malo. Nohy zlý, hlava zlá, bicykel na prd,…….a tak ďalej a ďalej… Ráno pred štartom som sa cítil fajn a všetko prebiehalo ako obvykle. Vstal som pomerne skoro, spáchal som hygienu, naposledy omrkol bicykel a pripravil som sebe a svojej drahej polovičke parádne raňajky. Skrátka idylka na nedeľné dopoludnie. Vrásky mi nerobil ani dážď, žiadne brblanie nad blatom, jednoducho mi nevadil. Hovoril som si, že to k MTB patrí, tak čo? Cesta do Vanďáka? Pohoda. Prihlásenie, obliekanie, rozbiehanie? Pohoda. Tak kde sa to zarobilo? Bezhlavý štart! A to do písmena :-) Preteky začínali zavádzacím kolom, kedy štart bol cca 300 m do kopca na najvyšší vrchol okruhu. Potom nekompromisný XC po uzučkých cestičkách plných kameňov, koreňov a točiek pravá/ľavá. Kto chcel byť v pohode, musel po štarte letieť ako o život, aby sa nedostal do zápchy po nájazde do terénu. Nič pre lemury, ako som ja. Avšak som do toho dal všetko a hore som na tom bol celkom slušne. Dokonca som zajazdil celkom slušne aj prvé kolo. Držal som sa za okolo Honzy Novoty ako pijavica, čo je na moje pomery slušná kalba. Potom prišla prvá vlna krízovej nálože. Nohy ďalej nechceli. V duchu som ich prosil, nadával im, ale bolo to prd platný. Jednoducho vymäkli. ... členitá trať ... Keby to bolo len o nohách, asi by som sa z toho dostal. Počkal by som vo voľnejšom tempe až sa zarovnám a krízovku prekonal. Lenže k tomu prišla ďalšia pecka. Prestalo mi fungovať koleso. Jednoducho odišlo radenie. Šalter fachal len hore. Smer dole bol problém. Keď som chcel prehodiť na menší pastorok o jeden, musel som podradiť o päť bane a potom späť nahor. A to je pri XC fakt o ničom. Toto bolo na mňa veľa. V hlave mi to cvaklo do módy, že sa na to môžem pokojne vykašľať a ísť domov. Ale to by mi bolo voči dresu s lebkou hanbno, som zvyknutý sa prať do posledného dychu, takže som to neurobil. Predsa len kolo ešte tak nejako išlo, a aj keď som vedel, že nepôjdem na žiadny pekný výsledok, nechcel som sa vzdať. To sa jednoducho v kolokrámskej koži nerobí. Navyše by som v práci nevydržal, ako by sa do mňa opreli. V hlave som si ešte dlho prehrával, čo som urobil zle a na rovinu musím priznať, že som to zviedol na všetko možné len nie na seba. Ja a urobiť niekde topánku? To skôr vesmír sa proti mne spriahol s traťou a súpermi. ... a zafra to dnes bolelo! Čas bolesti je ale za mnou av sobotu idem vyvetrať svoju kolokrámsku kožu do Jablonca na parádny maratón. Som rozhodnutý si tam spraviť chuť a je jedno, či to opäť zacinká. Hlavné je si to užiť na plný kôstky a to ja dokážem v akomkoľvek stave, nech mi to lieta ako na krídlach Pegasa, alebo sa plazím ako slimák medzi poslednými. To prvé mám samozrejme radšej, tak mi držte palce, možno to zase cinkne. Vďaka za pozornosť a podporu. Burák