NY M okom Rýchlonožky

Ja strašne nerád niečo dopredu plánujem. Riešiť v januári letnú dovolenku alebo v septembri Vianoce mi príde úplne mimo môjho chápania. Avšak, niekedy je potrebné urobiť výnimku a ísť výzve naproti. Tou výzvou pre mňa bolo, v januári sa rozhodnúť, že koncom októbra pôjdem na maratón do New Yorku. Áno, desať mesiacov s predstihom! Ono prihlásiť sa na NY maratón nie je len tak. Nájsť si na webe príslušnú záložku registrácie, preklikať sa a vyplniť všetko potrebné, zaplatiť a hotovo... Nie, nie… To sa zaregistrujete a mesiac čakáte, kým vás prelustrujú (zabehnutý čas alebo žrebovanie) a dajú vám vedieť. OK, po mesiaci viem, že idem! Hurá! V júni vám príde email, ako pôjdete na štart a čo budete mať na štarte so sebou (taška s vecami v cieli alebo nič). Hovorím si, čo je vám do toho. Ale 55.000 pretekárov, to už asi chce nejakú logistiku a prípravu. Vyberám teda voľbu lodí a autobusom. Áno loďou :). Tak teraz už snáď nebude potrebné nič riešiť, len trénovať a doletieť do NY. Deň D je tu, konečne! V termináli ma už po x-tej za dobu, čo som v NY lustrujú, prezerajú tašku (samozrejme priehľadné vrece), nechýbajú psy (kontrola výbušnín). Loďou to dá cca 30 min. Na Staten Island sa radíme do dlhého hada, čakáme na busy, tých je neúrekom. Podľa mapy by to malo byť z prístavu na štart zhruba 3 km. OK, som tam za chvíľu, potom konečne začína príprava… Po 30 min sme prešli cca 2 km, je šialená zápcha, vôbec nejdeme, čo je???!!! Po ďalších 20 min a zhurba 100 najazdených metroch začínam byť pekne nervózny, do štartu mojej vlny zostáva niečo málo cez hodinu. Prehovorím vodiča, aby mi otvoril, bežím do štartovej dediny. Pred vstupom ďalšie lustrovanie, scan tašky, detektor kovu, tvl. to nedám! Do svojej časti štartovej dediny dobieham v ľahkej panike. Všetky plány, čo ako a kedy budem v danú minútu robiť, sú tie tam. Rýchlo sa prezliekam, záchod (našťastie bez frontu) a teraz už sa len dostať na začiatok svojej štartovej vlny. Vstup do nej samozrejmé nemôžem nájsť, všade je strašných ľudí, po 15 min splavený a teraz už naozaj v panike konečne nachádzam svoj vstup do zóny. Idem rovno dopredu, na lajne. Do štartu zostáva cca 30 min. Balím sa do fólie, cpu sa ešte presportem a čakám. Na nejaké rozcvičenie a tak nemám absolútne čas ani náladu. Som rád, že som rád. Zhruba 15 min pred štartom otvoria brány, idem v dave k štartovej lajne. Všade vojaci, policajti, vrtuľníky a tak. Odohrajú nám hymnu, poprejú nám good luck a ideme na to, uff! Hneď prvá míľa je kopec ako krava, nabiehame na Verrazzano Bridge (most) a na jeho vrchu ideme hneď rovno dole, smer Brooklyn. Prvá polovica je fakt v pohode, profil ľahko hore, dole, ale s čerstvými nohami to ani nespoznáte (s odstupom času si uvedomujem, že to boli celkom dlhé tiahle kopce). Prvá polovica 1:14, ok ide to. To ale ešte netuším, čo ma čaká. Hneď na polovici je ďalší most, tentoraz Pulaski, 100 m stojka. 24 km, Queensborough Bridge, 1 km súvislý kopec cca 50 m prevýšenia, tempo 4:00/km. Tak toto už nestiahnem, kilák je fakt veľa! Avšak zatiaľ je to stále hrateľné… Vbiehame na Manhattan, 1st Avenue. Atmosféra je neuveriteľná, síce toho okolo veľmi nevnímam, ale kotol je to poriadny. 1st Ave je dlhá, dlhá rovina, zhruba 6 km (samo hore/dole), nasleduje ďalší most a ďalší prudký výbeh, uff. 34 km, ľahko pod 2 hodiny, vraciame sa na Manhattan. Dnes to snáď vyjde! No áno, ale po cca 2 km prichádza ďalší kopec, ale tento je faaakt dlhý a celkom prudký. Viditeľne spomaľujem. Po kilometri vbiehame do Central Parku, to najhoršie má údajne ešte len prísť. A tiež že áno! Bežíme stále do kopca alebo z kopca, rovina žiadna, profil je fakt prísny. Pocitovo som OK, nohy by rady, ale rýchlejšie ako 3:45 nie som schopný bežať. Je to na hovno! Posledné 2 km už viem, že to zase nedopadne. Som zmierený s ďalšou prehrou, bežím na max, ale v hlave to už nie je ono. Do cieľa dobieham vyložene sklamaný, strašne sklamaný! Čas 2:31:15 Usporiadatelia okolo sú šťastím bez seba, hrozne fandia, búchajú si s nami, povzbudzujú, sú pozitívne až kam. Ani nie som naštvaný, skôr apatický, a je mi v tej chvíli všetko jedno. Tak zase niekedy nabudúce... v Európe! Aj s odstupom času, mesiac po pretekoch, nemám úplne chuť niečo písať, je to ako si sypať soľ do otvorenej rany. Ale možno, o pár rokov mi to docvakne, že byť v 40 na najväčšom maratóne na svete na 61. mieste, nie je zase taká trága… ako písal Kuba: „čo by za to dal Lance!“ ... poznáte film Utrpenie mladého Boháčika??? :-D
Tak som tu, priletel som sa prebehnúť po Manhattane...