Majstrák

Vytvorené

2. 7. 2019

A je to tu, nedeľa a mistrák :)! Je tu deň, na ktorý som sa vlastne pripravoval alebo chcel pripraviť už od vlaňajšieho decembra, kedy som sa s kamarátom pred koncom roka „vsadil“, že nie som ešte taký starý, aby som sa nevrátil as číslom na chrbte to s tými chlapcami opálenými neobišiel, so cťou sebe vlastné a majstrovské. Čo všetko tomu predchádzalo a ako ma to tých niekoľko mesiacov bolelo, nielen fyzicky, ale aj psychicky, si môže každý, kto sledoval od začiatku moje počínanie Projektu 44, sám predstaviť :) ... Alebo treba dohľadať na STRAVA, kam som väčšinu svojich tréningov nahral... Nahral, pokiaľ mi nedošla batéria. Občas som tiež zabudol vypnúť computer, bicykel hodil do auta as tréningom či vyjdením po pretekoch bolo hneď "triekilo" :). Niekedy, teda dosť často, som sa vracal z tréningov okolo 23h večer, kedy väčšina mojich súperov už spokojne spala (alebo vykonávala príjemnejšie činnosti :)). Každopádne som uvedenému závodu a príprave naň obetoval všetok svoj voľný čas, respektíve čas, ktorý som ukradol svojej rodine, spánku a tiež regeneráciu svojho starého unaveného tela. Jo som dement a keď si niečo poviem, alebo sa len tak stavím, musím to splniť a cez to jednoducho nejde vlak :). Ale späť k závodu. Je ráno a som nervózny ako prvnička... Namiesto aby som si užil plnými dúškami dnešný, pre mňa sviatočný deň, užil si voľno od práce a odpočíval, tak sa prevaľujem na posteli a premýšľam - prečo vlastne??? Prečo som si ten povestný bič na seba sám uplietol, nikto ma predsa nenútil sa gumovať pol roka dopredu. Ako som kedysi s radosťou hovoril, v plnej forme, svojim súperom z domácich, rádoby profesionálnych celkov: "...ja nemusím, ja chcem...", tak teraz ma to nejako prešlo :). Povestný „kľud na rote“ alebo pred búrkou(?) je ten tam :). Aby som sa nejako zabavil, tak pozerám na Roadcycling.cz a čítam si redaktorove predpovede k dnešným elitným pretekom, kde sa píše nasledujúce: „V kategórii Elite oslabenie Elkovu nahráva trochu profesionálom a tiež im nahráva ľahšiu trať v strážení vývoja pretekov. Českí profesionáli sa každý rok snažia získať nejakú miestnu podporu u kamarátov v udržiavaní tempa, v sťahovaní utečencov, v kolektívnej práci. pomocníkov, tomu závod v Trnave nahráva. Aj keď v začiatku závodu je trať selektívnejšia, dalo by sa predpokladať, že tu nebudú aktívni profesionáli, ale skôr hradecký tím, aby si vpredu udržal maximálny počet svojich pretekárov a čo najmenej "kamarátov" môže o tom hovoriť a počasie. tímová, alebo naprieč tímami, ale organizovaná profesionálmi." Neviem teda, či sa uvedenému mám smiať alebo byť naštvaný :) ... Niektoré články a myšlienkové výlevy, keby nevznikli, tak sa tiež vôbec nič nestane :)! Nooo, hovorím si, keď som teda ten kamarát profíkov, tak sa budem musieť snažiť aj dnes ako ten kamarát ukázať :)! Nervozita je v tú ranu preč. Hrdina sa rodí v boji, tak nech si to pisálikovia zapíšu za uši! (a čo potom my, ktorí sa riadime príslovím: ťažko na cvičisku, ľahko v epicentre! :) ) Je 8h ráno a konečne môžem vstať, pretiahnuť v pokoji celé telo, rozcvičiť sa a ísť sa v pokoji naraňajkovať. Štart je plánovaný na pravé poludnie a vonku je už teraz vyheň, ako v rovnomennom westerne. Len ten harmonikár mi tu chýba. Ešte že mám klimatizovanú izbu a namiesto harmonikára za mnou dorazil z Liberca kamarát, fyzioterapeut Peter Šifta, ktorý ma má čas v pokoji porovnať na lehátku. Sústredím sa tak len na dýchanie, cítim každý sval a kĺb v tele, je to taká parádna relaxácia na poslednú chvíľu. Musíte sa naučiť (alebo sa aspoň snažiť :) ) každé sval jednotlivo cítiť, vnímať a ony sa za to potom odvďačia - to funguje, to maká, ako hovorí "dedo Spájka"! Peter mi ešte tejpuje preťažený ľavý koleno a ja následne idem na bicykel, poriadne sa rozbehnúť. Viem, že to bude od štartu pre mňa najťažšie a kým sa dostane ruský stroj do prevádzkových otáčok, chvíľu to bude trvať, tak mu musíme pomôcť a zahriať ho na prevádzkovú teplotu! Som na štarte. Zostáva pár minút, kým nás vypustaj na trať a hovorím si, čo teda? Ísť v háku, nešliapnuť ani raz navyše a šetriť sily v pekelnom horúčave, závod dokončiť a vyhrať tým spomínanú stávku? Alebo "vypnúť ochranný obvody v mozgu" :) a staviť na ten pominuteľný, a napriek tomu skvelý pocit, keď šliapete na doraz a práši sa za kočiarom? Lepšie je pre mňa svetlo do očí, hviezdny prach, pocit šťastia, z tmy strach :)! Víťazstvo alebo krach? Svet sa točí točí, hovorím si a volím varianu B! Budem na 100% bit, ale budem treba chvíľu vidieť a pomôžem aspoň tým chalanom opáleným, keď som ten kamarát :). Je odmávnuté a vyráža sa na plný bomby z Trnavy von... Je to dosť nervózny a cez kruháky je málo miesta pre všetkých... Vyzerá to, ako by vypustili divokú zver. Hneď na prvom kiláku to ide k zemi, pár vypletených karbonových kolies a pelotón sa tým hneď delí... Idem 65km/h po rovine a stíham úplne poblitý čelo závodu. To je fajn začiatok, ešte že som sa dobre rozbehol hovorím si :). O chvíľu som späť a idem rovno na čelo. Idem k Peterovi Saganovi a hovorím mu: ... idem pred teba, jo? (... idem pred teba, áno? :)) Som kamarát Štybyho, tak nemusíš mať strach, že by som ťa chcel zložiť :)... Peter sa smeje a nemá problém: ... nech sa líbi, potiahni! :) Vpredu je s necelou minútou trojice utečencov, sme na desiatom kilometri, tak leziem na špic a pôjdem chvíľu to sľúbený remeslo. Je to aspoň po vetre, tak tu snáď pár kilákov vydržím a doveziem chlapcov pod kopec a tam už si sami nejako poradí, hovorím si. Stalo sa – na dvadsiatom kilometri som vyriešený... Za dedinou začína dvojkilometrové stúpanie a tu začína úradovať Pepík Čierny a ide hore kopcom ako k ohňu! Prešiel som celým balíkom, nemôžem sa v tom horúčave ani poriadne nadýchnuť a stláčam zo seba poslednú energiu, aby som zostal pred kolónou. Kopec je obsypaný divákama ako na TDF, je tu super atmosféra, ľudí fandej a ako vnímam, mám tu aj ja sám dosť fanúšikov a to ma tlačí späť. Človek v tých momentoch chvíľu zabúda na bolesť a ide čo to dá! Po pár kilometroch prvá skupina zvoľňuje a dostávam sa tak na chvíľu späť do hry. Na nič nečakám a idem opäť na špic a dávam si repete..., ešte jednu dávku kým bude so mnou definitívny koniec, hovorím si! Vpredu je stále trojčlenná skupinka utečencov, idem zase tempo pod spomínaný kopec a už mi to chvíľam krví hubu a krúti nohy aj na rovine. Sme späť a opäť sa nastupuje zo všetkých strán :). Som prázdny, rovnako ako tie dva bidóny čo mám na bicykli. Je tu 40. kilometer a práve mi rozhodca v ringu KO počíta... Za kopcom sa schádzame asi do dvadsaťčlenného poľa odpadlíkov a mierime späť do Trnavy, kde nás čaká následne ďalších 9 kôl, ktoré sú už po úplnej rovine a natiahnuté po hlavnej ceste pre divákov, aby videli lepšie. Hlavné pole opäť spomaľuje a po dvadsiatich kilometroch prichádzam do mesta a do priestoru štartu a cieľa zase v balíku. Máme 70 kilometrov v nohách, prvá skupina sa rozrástla na 6 statočných a strata hlavného poľa sa pohybuje okolo 3 minút. Tempo na špici ide predovšetkým slovenská Dukla a stíha tak Juraja Sagana, ktorý je v úniku ako jediný slovenský zástupca. Peter, Štyby a spol. idú v háku a čakajú čo sa bude ďalej diať. Idem s nimi po boku a čakám na ďalšie úlohy :) aj keď síl už veľmi nemám. A je tu ďalší bonus tohto zájazdu, tlačím spoločne s Erikom Baškom Petera, aby si uľavil ... kto to môže povedať, že tlačil cikajúceho majstra sveta :)? Ešte, že fúkal vietor na druhú stranu a nemám pochcaný svoje nové DMT-čka, hovorím si :). V zápätí prichádza sladká odmena v podobe čerstvých a studených bidónov, ktoré doviezol na špic na svojom hrbe v drese Astany sám Ján Hirt! Jeden zostal aj na "kamaráti" to je fajn, len keby tam bol tiež nejaký letecký benzín a dal mi ešte nejakú energiu a bol som tu na niečo užitočné! Zo zdvihnutou vlajkou kolokrámnikov sa koniec rýchlo blíži, som udrený ako vôl, podľahol som vlastnému tempu a som pribitý na kríži :). Idem na špici, sme na 120 kilometri a Štyby znova atakuje, rád by som ho ešte chvíľu potiahol ale už na to nemám. Začína žobrácka opera a idem za oči v kolóne, beriem si nové bidóny av pekelnej vyhni sa snažím ešte chvíľu šliapať... Dochádzam do cieľa sám s minútou straty na balík, do finiša je necelých päťdesiat kilometrov, je vymaľované, dokonané. Avšak si konečne užívam tú skvelú atmosféru, mávam a smejem sa na ľudí čo pokrikujú. Je to super a stálo mi to za to sa tu aspoň na chvíľu ukázať, pobaviť sa a byť tiež k niečomu platnej, verte, v ten moment to ani toľko nebolí - tá pozitívna energia robí divy :). Dochádzam na bufet za mestom, kde na mňa čakajú moji kamaráti, čo mi prišli fandiť. Martin, Karol aj Peter ma chvíľu prehovárajú, aby som ešte pokračoval, ale už to nedáva zmysel, som zlomený ako vzduchovka, už nemám silu sa ďalej trápiť. Dávam si dve pivá na smäd a je mi za pár minút o niečo lepšie. Ďakujem vám chlapci za servis aj podporu! Teraz už zostávalo len držať palce Petrovi Vakočovi, aby sa mu podarilo odplížiť sa chlapcom z Elkovu a nenechať to na špurt, kde bol jednoznačným favoritom František Sisr. Bohužiaľ sa tak nestalo, ale klobúk dole pred tým, čo Peter predviedol a ako rýchlo sa dostal naspäť do formy. Pre mňa osobne je to mimozemšťan! Gratulácia patrí zaslúžene aj Frantovi Sisrovi, nový majster je síce opäť z Elkovu, ale pevne veríme, že sa Františkovi čoskoro podarí vrátiť sa späť do prvej ligy a ukázať ten náš dres, tú našu trikoloru celému svetu :)! A čo ruský stroj P44? Prehral stávku, to je jasný, ale ani nie je veľmi naštvaný, išiel na to, na čo momentálne mal a bolo to vlastne fajn. Čo bude ďalej? Mám posledný cieľ! Aký? Vám to poviem a vy to vykecáte! Ďakujem z celého srdca ešte raz všetkým, čo mi písali pred pretekmi milé správy a držali palce, ďakujem všetkým čo mi fandili na trati a ďakujem všetkým čo fandili, fandia a snáď budú ďalej fandiť tej našej česko-slovenskej cyklistike! Kamarát Cuba Libre