HOLA HÚ ...

Zdravím všetkých priaznivcov Kolokrámu, na naozaj dlhú dobu som sa odmlčal. Nie, že by som nič nerobil a vysedával na zadku, len som si myslel, že nie je o čom písať. Kuba mi však vysvetlil, že Vás ani tak nezaujíma čítať si o tom, ako niekto vyhráva. Chcete vraj cítiť atmosféru a napätie, ktoré sa pri pretekoch dá zažiť, a ktoré Vás vtiahne do deja. Vlastne to chápem. Je to celkom dobrý stimulant na vlastné posúvanie hraníc. Popravde sa tiež rád začítam do článkov, z ktorých je cítiť bolesť a nasadenie. Vždy mám potom pocit, že si dokážem dávať ešte viac. Takže sa pripútajte, ideme na to. 17.novembra je, ako som zistil pre veľa spoluobčanov príležitosť tráviť svoj voľný čas v nákupných centrách. No, prajme im to. Našťastie sa nájdu aj takí, čo myslia na aktívnejšiu časť národa a organizujú najrôznejšie športové podujatia. U nás v Děčíne sa každý rok v tento deň behá päť kilákov na dráhe. Behanie na ovále síce nie je moja the best bežecká disciplína, ale v rámci nášho dečínskeho pohára pre mňa bolo nutné sa zúčastniť. Neviem koľko z Vás si niekedy strihli 5000 m na tartane, ale pre mňa ako bikera je to niečo ako plávanie na suchu. Mám mizerný bežecký štýl, neovládam taktiku krúženia v skupine, nudí ma stále sa opakujúci povrch a ubíja ma jednosmernosť. Už predštartový zhon je mi cudzí. Dodnes som neprijal za svoju otázku: ako pobežíš? Dráhari tým myslia koľko minút na bicykel a teda na kilometer mám v pláne bežať. Zakaždým odpovedám, že nemám tušenie. Dokonca ani nemám šajn, za koľko som to kedy bežal. Ja to jednoducho nafajčím so špicou a bežím koľko toho znesiem. Ide predsa len o päť kilákov. Hahaaaa. Som zvyknutý jazdiť bomby, tak pobežím aj bomby, nie? Ani ďalším prístupom na dráhu nezapadám. Rozbehanie robím inak a pretiahnutie vlastne nevykonávam. ŠTART. Bežím hranu a radím sa za tie o ktorých viem, že pobeží rýchlo. Tempo je fakt môj strop. Nestíham dýchať a nohy to neberú. Na rozdiel od kola tu spoznávam za pár sekúnd, že je koniec. Od zrna sa oddeľujem po štyroch kolách a viem, že nie je možnosť sa vrátiť. Teraz je to len na mňa. Veľmi nestratiť a nenechať sa dobehnúť tými za mnou. Za chrbtom mám týpka, ktorého poznám z iných pretekov a zatiaľ som si s ním vždy poradil. Nerobím si s ním teda hlavu a verím si. Tempo si bežím sám. Snažím sa ho meniť, zrýchľujem a zase zvoľňujem. Robím všetko preto aby to pre môjho súpera bolo nepríjemné. Viem, že nás čaká špurt na cieľovej rovinke, ale silami nešetrím. Posledná časť súboja začína v zákrute pred cieľovkou. Kudla drôt! Vedel som, že to príde! Vedel som, že musím byť pripravený. Na sekundu som zaspal a diera, do ktorej som vbehol bola obria. Mám to za sebou. Štvrtý fľak ma zo začiatku zíri. Tak ako vždy. Nakoniec sa s tým, ale zmierujem a som zase v poho. Rovnako to bolo fajn. HOLA HEJ ... 20. novembra nie je síce žiadny sviatok, ale ja si zase dám do tela. V nohách ešte stále cítim posledné preteky a vo vzduchu napätie. Beh na na Děčínský Chlum je moja libůstka. Osem kilometrov pekelnej trate. Na štyroch kilometroch je 370 metrov prevýšenia, potom otočka na päte a hrana dole. Crossové behy ma berú. Bežci sú tu síce podobní, ale berú to tak nejako inak. Nikto nerieši čas a tempo. Každý vie, že to jednoducho bude bolieť a je to len na ňom. Navyše na dráhe sa vám nikdy nestane, že sa prepadnete po členky do blata. Nikdy vám nohu nečapne koreň alebo vás nepodrazí kameň. A toto ja pri behaní chcem. Posledné dva ročníky týchto pretekov som dobehol druhý. Zakaždým ma odšúpol niekto, kto prišiel prvýkrát, vyhral a ďalší ročník sa už neukázal. Trochu deprimujúce! Tento rok som dúfal v úplne iný priebeh. Chcel som prelomiť peška a zhrabnúť prvý fľak pre seba. Po štartovnom klapnutí som neváhal a šiel na hrot. Ani náhodou som nechcel nikoho nechať udávať tempo. Vedel som, že nebežím úplnú podlahu, ale tiež, že sa nikomu nebude chcieť ísť pred moju osobu. Nalajnovaný som to mal fajne. Po prvom kiláku som mal pár sekúnd k dobru a pocit čírej radosti zo mňa priam striekal. Bohužiaľ žiadna radosť netrvá večne a keď bežci začne bublať v bruchu je po zábave o to rýchlejšie. Na bicykli sadnete na sedlo, zatnete a máte veľkú šancu, že to zvládnete. Pri behu máte skôr šancu, že keď na to príde, tak si do nohavíc pekne narobíte. Lenže vzdať sa pre nejaký prd? To nie! Síce som radšej zvoľnil, ale na pílu som zľahka tlačil ďalej. Brodil som sa blatom, prekonával korene, kamene a haldy lístia. Nevedel som, čo to urobí, ale šiel som do rizika. Aj keď som prišiel o vedenie a bežal na druhom mieste, stále som však veril, že sa s tým dá ešte niečo robiť. Hore som to rval ako len to situácia dovolila. Posledných dvesto metrov pred otočkou je relatívne po rovine a tam som sa aj tak zrovnal. Čakal ma teda beh dole a boj o víťazstvo. Bohužiaľ, táto časť závodu je tá rýchlejšia a kratšia a veľmi sa tu nedá vymyslieť. Začínalo mi to dochádzať. Tento rok to ZASE nedopadne. Síce som si nekákol, ale tak trochu som bol nasra...... Zase človek, čo tu bol prvýkrát a zase prvý. Ak budúci rok nedorazí, tak to budem brať ako provokáciu. Jooo, jednoducho to zase nevyšlo. Lenže ja to nevzdám. Tento rok to nejako doklepem, v zime potrénujem a budúci rok príde super fazóna. Ako zakaždým. Howg. Burák