Bicykel, bicykel mlynský

Ako som naposledy sľúbil, som tu s ďalším reportom. V sobotu 7. októbra som sa postavil na štartovú čiaru atletického oválu pri tradičnom závode Děčínská hodinovka. Pre mňa síce ide o ťažkú výzvu v podobe hodiny šialeného krúženia na 400 m dráhe, ale prečo to neskúsiť. Pri mojom bežeckom štýle a množstve kilometrov, ktoré ročne nabehám, si tu navyše vždy koledujem o výprask a ukrutné bolesti pohybového aparátu na dlhú dobu. Po príchode na štadión a prezenčke som narýchlo omrkol konkurenciu. Nič veľa. Asi preto, že lialo. Alebo sa ma súperi zľakli? Každopádne som napočítal všetkého všade dvoch solídnych bežcov, od ktorých sa dalo niečo čakať. Veľmi mi to nevadilo. Vedel som, že to tým pádom nebude taký boj a prežijem možno aj v zdraví. Na lajne som sa postavil pekne dopredu, aby som si zachytil jazdu prvou triedou a demoralizoval konkurenciu. Po ohlušujúcom štartovnom výstrele a vypuknutí všeobecného nadšenia zo štartu, vypálilo moje telo vpred. Ako som predpokladal, tak sa aj stalo. Týpci, o ktorých som si myslel, že budú hrýzť, sa nahrnuli na špici. Ja starý taktik sa vycikane upratal na tretie miesto a čakal, čo sa bude diať. Tempo nebolo práve výletné, kumpáni to nastrelili na 16,2 a to som vedel, že by som odskákal. Zasial som teda semienko revolty a spriahol sa s maníkom, čo vyzeral že už teraz valí hranu. Tretieho letca sme nechali odskočiť s tým, že si aspoň užije pekný protivietor na rovinke a možno časom odpadne. S novým kolegom sme sa dohodli na znížení rýchlosti a povedali sme si, že desať minút pred koncom skúsime pridať. Moja taktika fungovala znamenite. Mal som z toho takú radosť, že mi ani nevadilo to priblblé krúženie. Môj nový spolutrpiteľ sa so mnou spravodlivo striedal o držaní tempa a krásne sme sa točili na vetre. Z náskoku, ktorý sme osamelému bežcovi na špici dovolili, sme na štyridsiatej minúte začali zase pekne ukrajovať. Seba aj parťáka som upokojoval, že nie je kam sa ponáhľať a, že najneskôr v päťdesiatej minúte ho máme. A tak sa aj stalo. Už v 48 minúte pretekov sme si ho docvakli. Nevyzeral, že by chcel ešte niečo skúšať. Ešte som si jedno kolo počkal a potom som vypálil. Osamostatnil som sa na čele závodu. Pokúsil som sa nasadiť také tempo, ktoré ma odtrhne od mojich súperov a zároveň ho budem môcť ešte vystupňovať. Do cieľa som priamo letel. Cieľový výstrel ma zastavil na méte 15.525 m. To síce nie je pre kované bežcov žiadny zázrak, ale vzhľadom na to, že minule som posledné minúty skoro len šiel a bol som totálne na dne, som sa cítil skvele. Teraz, keď si tento report rekapitulujem, to vyzerá, že som sa zúčastnil najmenej majstrovstiev starého kontinentu a chýbali tu akurát dážďovky z Kene. Lenže ono to pre mňa tak bolo. Prvýkrát v živote som sa na tartane necítil ako na cudzom ihrisku a zvyšok víkendu som aj normálne fungoval. Ďalší bežecký fajt ma čaká v Ústí nad Labem. Tak dúfam, že susedom pekne vypálim rybník. Vás o tom samozrejme budem objektívne a nezaujato informovať. Som totiž skromný, ale najlepšie :). Burák ... ešte s úsmevom ... ... tu už to škrípalo ... .. no a tu? Tu to cinkalo :).