2 pohľady na K-Ton

Pokiaľ si mám zvoliť medzi „obyčajnými“ závodmi, testom aktuálnej formy a vytrvalosti alebo skutočným testom psychickej a fyzickej odolnosti, väčšinou neváham a volím ten posledný masochistický variant. Jednoducho poriadne sa hrabnúť do rezerv. Takto som riešil aj tohtoročnú prihlášku na Krušnoton, kde pred vami stojí voľba medzi 110, 180 alebo 250 km. A pokiaľ sa k tomu pridá extrémne počasie v podobe 35 ° C, máte istotu, že sa vám test povedie. Utiahnuť prilbičku ... Od štartu sa ide pomerne svižne, na môj vkus až veľa, ale predsa si nenechám ujsť čelo len preto, že sa nejde podľa môjho gusta. Už prvé väčšie stúpanie do Neznaboh na 30. km potvrdzuje moje tušenie, štartové pole sa delí a ja mám čo robiť, aby som sa udržal prvej skupiny. S predstavou ďalších 220 km pred sebou, nie sú moje vyhliadky nič moc. Otázka teda vlastne znie, či sa nejde normálne a len ja nie som práve v top forme, že :-) . Na Snežník si radšej zo skupiny vystúpim, ide sa fakt peklo! Z kopca do Libouchca nasadzujem bez mozgu, čelo našťastie sa nikam neponáhľa, takže som behom chvíle späť medzi najlepšími. Z pangejtu vyťahujem schovaný bidón, ktorý som si tam deň pred pretekmi cestou do Teplíc schoval. Krísim sa Enervitím gélom. Čaká nás Nakléřov, štyri kiláky s priemerným sklonom cez 7%. Konečne sa mi ide normálne, držím čelnú skupinu, ktorá sa trochu delí, ale po dlhom zjazde späť pod úpätím Krušných hôr sme zase pospolu. Opäť vyťahujem z pangejtu schovaný bidón, dopĺňam sa gélom s kofeínom, tabletou – ešte že máme v doplnkoch stravy taký široký výber. Komárka sa blíži, je potrebné sa pripraviť. Ako vždy, tento 7 km kopec so sklonom 9% a miestami dokonca 16% delí zrno od pliev a vlastne rozhoduje o konečnom výsledku závodu. Odchádza česko-nemecká pätica, ktorá ide fakt kudla, nás v druhej skupine zostáva zhruba 10. Na bufete na Cínovci dopĺňame zásoby a tí, ktorí majú sprievod, na nás čakajú. Vďaka! ... pár úsmevov pre oko fotografa ... Šupom dole do Dubí pod ďalšiu stojku, Mikulov. Kolegovia z DDR v tomto kopci idú pekne zostra, ale bez efektu, skupina zostáva pohromade. Na Flájach opäť plníme zásoby a privilegovaní na nás opäť čakajú. Opäť vďaka! Po zhruba 10 „jalových“ kilometroch začíname znova padať dole, tentoraz do Litvínova. Asi v polovici mesta dostávame kôstku teplého vzduchu, ako keď otvoríte teplovzdušnú rúru. Prúd tepla z rúry sa dá ľahko prerušiť zatvorením dverí. V našom prípade bohužiaľ žiadne dvere nie sú. Teplo je fakt šialené! Po prejazde Litvínovom, nasleduje posledný kopec, Dlhá lúka. Kopec sám o sebe je monštrum a vďaka tomu, že máte v nohách už viac ako 150 km, je to vražedná kombinácia. Vyberám si svoju prvú krízu, kŕče hryzú a nie je ich čím vypnúť. Na chvíľu musím zvoľniť, ale zhruba po minúte a kúsok to povoľuje a ja som zase OK, idem. Čelo skupiny je bohužiaľ v nedohľadne a ja tým pádom tiež! Čaká ma 90 kilometrová časovka jednotlivcov. Kúsok pod vrcholom ešte trochu živím nádej, keď mám Tomáša Satkeho cca 20 sekúnd pred sebou. Lenže zatiaľ čo on v nasledujúcom zjazde asi poriadne založil, ja „len“ idem. Na bufete na Flájoch je plno, ale nejako to už neriešim, našťastie nečakám veľmi dlho, obsluha bufetu je perfektná. Začína mi byť trochu blbo az každého sústa alebo loku je mi na blití, snáď to vydržím. Schádzam do Litvínova, kde je snáď ešte väčšia horúčava ako pred hodinou, mám v nohách cca 190 km a pred sebou zvyšných 60 v Stredohorie, ty vole to bude očistec!!! Dochádza mi Jirka Zárybnický, síce sme obaja ruplí, ale mám fakt radosť, že na ten očistec nebudem sám. Bohužiaľ si striedame iba necelých 10 km, kedy zrazu ako mávnutím kúzelného prútika doslova zastavujem. Ako keď vám zatiahnu rúčku. Jirka mizne a mňa sa zmocňuje ľahká panika. Na bufet je to cca 5 km, kam silou vôle dochádzam. Na jedlo a pitie si ukazujem, na rozprávanie nemám energiu. Trochu v lepšom stave vyrážam na posledných 35 km, ale akých s Lukovom a Milešovkou to nie je žiadna sranda. Tieto posledné dva kopce nejako pretrpím, ani neviem veľmi ako. Z Milešovky do cieľa je to stále dlhých 20 km, ale našťastie skoro stále z kopca, uff! Po 8,5 hodinách som konečne v cieli, unavený tak, že v tej chvíli je mi všetko jedno. Jednoducho v cieli, nič viac. Zážitok, ktorý sa zapíše do pamäte zase na nejakú dobu. Jednu však viem iste, Stredohorím už na Krušnotone v živote nepôjdem. Teda vlastne, no radšej sa ma opýtajte za mesiac Rýchlonožka ... tak čo myslíš "Karla", poradíme si s nema? ... Svoj očistný zážitok mal na tejto akcii aj Pinky ... a ako to videl on? Klepanie na pekelnú bránu… Telo slabne, a vek ako by na chrbát nakladal žulové kocky. Proti tomu sa treba vzoprieť. Tou najlepšou cestou je ukázať mu, že si z dátumu vo vašom rodnom liste nič nerobíte. Preto pár dní pred pretekmi pálim smsku svojmu niekdajšiemu parťákovi z tímu Záhradovi s jednoduchou otázkou „nemáš v aute fľak na Krušnoton?“. Odpoveď je v tej chvíli kladná a ja ešte netuším, že ju budem onedlho preklínať. Vyrážame v spoločnom preberaní starých zážitkov i nových vízií krátko po rozednení. Spoločná stávka na strednú trať nám umožnila vyjsť až ráno, takže spánok bol kvalitný. Na zoradisku áut je šrumec ako v mravenisku a my mierime k doprovodiaku Lawi. Záhrada je teraz jedným z ich lídrov a ja tak môžem sledovať prípravy na zber budúcich úspechov. Ale aj naša Kolokrámska svorka sa tu schádza v celkom hojnej pošte, zdravím Karasa a Říhiča, to bude paráda, konečne sa im postavíme a možno z toho vykryštalizuje nejaký úspech. ... jeden cyklista, dve kolá? Kde je chyba? ... Štartovný priestor je naplnený ako moje vrecká Enervitom, na prasknutie. Každý si stráži miesto, viac ako päťstovka cyklistov je smrsknutá do úzkej uličky a teplomer na computeri, ukazujúci 37 stupňov dáva tušiť, že to dnes bude zážitok. Prásk, ide sa, aj keď riaditeľovo auto chvíľu brzdí nedočkavcov, za hranicami mesta sa už ide naplno. Vpredu sa točí hviezdna zostava Lawi, Jirka Ježek ukazuje, ako sa po MS cíti dobre a ja sa už teším na Komárku, kde sa to vďaka spravodlivej selekcii rozdelí. Táto vízia sa mi plní, a aj keď si nadávam za voľbu kazety, s iba "dvadsaťpäťkou", hore sa dostávam v spoločnosti celkom rozumnej skupiny. S tou absolvujeme prvú rundu cez Fláje. Síce pár nedočkavcov prejde bufet bez povšimnutia, ale za pár chvíľ ich opäť stretávame, ako lapú po vode ako kapor vo vianočnej kadi. ... a ide sa na to ... Druhá cesta na náhornú planinu, ktorá nasleduje po zjazde do pekelnej horúčavy, panujúcej v panelákovej časti Litvínova, redukuje našu partiu na štyri kusy. Horko, ktoré sa teraz dá prirovnať k otvorenej peci, vysáva posledné zvyšky tekutín, dvakrát staviam, pretože sa nemôžem nadýchnuť a chrbát mi to vracia pikantnou bolesťou v bedrách, ale na vrcholku sa dopujem tabletami proti kŕčom a zasyčí vo mne aj dva gély. Hurá, som zase v hre. Niekoľkokrát ďakujem usporiadateľovi za prítomnosť mobilných domestikov, motorkár z vizáží ZZ TOP sa mi javí ako víla z rozprávky, keď ma zásobuje petkou s čistou vodou. Snažím sa ho nakloniť a lichotím mu, akú má prima motorku. Až po pretekoch sa dozvedám, že takých fliaš usporiadatelia rozviezli na dva a pol tisíc. sú to frajeri, vďaka. ... v tieni pod figy, počúvať slávikov ... spievať si s nimi a PIŤ! ... Znovu do údolia a na poslednú „rovinatú“ časť. Pred bufetom mi kosí. Som necelý kilometer pred občerstvovačkou av hlave mám definitívne rozhodnutie, balím to, chcem si ľahnúť, ale znova je tu „anjel“, aj keď teraz má podobu kamaráta Roba Trnku, ktorý fotí pre usporiadateľov. Ďalšia voda, pár povzbudzujúcich vtipov ... som späť v hre, vďaka kamoš. Na bufete neváham a leziem do vaničky s chladnou vodou. Nohy povoľujú, chrbát necítim a po doplnení zásob valím ďalej. Idem osamotený, viem, čo ma čaká. Posledné dva „hebly“ idem pomaly ako preťažený nákladiak, ale takto sa tu plážia všetci, je to môj vlastný boj, nikto mi nepomôže, nechcem. ... a keď už nič nezmôže, vaňa s vodou pomôže :-) ... Dva kiláky pred métou ma predbieha rýchlik troch jazdcov, nereagujem, chcem byť sám, píp, čip hlási že je pre dnešok hotové, zosúvam sa zo sedla, a aj keď toto Fi´zi:kové kresielko milujem, dnes mi pripadá ako stredoveký mučiaci nástroj. Neboj zase bude dobre, sľubujem a na rozdiel od okolitých jazdcov nemám v hlave myšlienky na to, že tu už nikdy nechcem byť, naopak, našiel som hranicu svojich limitov, kúsok ju posunul a pozrel za tú hranicu, ktorú ešte nepoznám. Telo to vydržalo a to je hlavné. Vďaka a zase na videnie! Pinky